Aké je to učiť v dnešnej digitálnej dobe? Ako si myslíš, že sa zmenila rola učiteľov príchodom digitálnych technológií?
Myslím, že do digitálnej doby som sa už narodila a v mnohých ohľadoch to mám jednoduchšie. Svoje detstvo som mala tiež značne digitálne, môj otec mi nosil domov rôzny edukačný softvér ako Cirkus šaša Tomáša, ktorý pochádza z MatFyzu. Keď to porovnám s rozprávaním mojej prastarej mamy, ktorá sa narodila v roku 1910, spomínala, ako písala na malú tabuľku kriedou, pretože nemala zošity. Ja som používala zošity a perá a nerozumela som tomu, ako si prastarká dokázala všetko zapamätať, pretože tabuľka sa zotierala - a všetky informácie boli preč. Zošit mal predsa len “funkciu ukladania”, mohla som v ňom spätne listovať. Na vysokej škole som používala notebook a informácie som si vedela napísať rýchlejšie, ukladať tam viac ako do zošita a aj v nich rýchlejšie vyhľadávať. Som vďačná za takýto posun vpred a hoci už prastarká medzi nami nie je 20 rokov, niekedy rozmýšľam, čo by povedala, keby videla náš dnešný svet. Myslím, že by sa našim výhodám tešila.
Veľký posun vpred pre naše školstvo spôsobila aj pandémia, pretože školy sa značne zdigitalizovali a zrazu zmizli mnohé výhovorky učiteľov a riaditeľov. Dnes je pomerne bežné mať interaktívnu tabuľu, digitálnu triednu knihu, digitálne učebnice či dokonca generátor testov alebo používať umelú inteligenciu. Nachádzame sa v tzv. informačnej ére, kde informácia je centrom, hodnotou či tovarom. A ja som za to vďačná a teším sa z toho. A kým moja prastarká nemala prístup k veľa informáciám, my dnes už riešime tzv. pretlak informácií. O to viac musí učiteľ vedieť kriticky myslieť a zároveň musí učiť žiakov kriticky myslieť. To je dnes veľká výzva a obrovská zodpovednosť pre učiteľov. Myslím, že práve toto je najväčšia zmena v roli učiteľov. Už nestačí len posúvať vedomosti. Rola učiteľa by mala byť tvorivo-humanistická a s podporou digitálnych technológií by mala byť jednoduchšia (napr. na byrokraciu), záživnejšia, tvorivejšia.
Bez digitálnych technológií si ani neviem predstaviť učiť dlhšiu dobu. Možno pár špecifických tém. Už na pedagogickej praxi som vyučovala angličtinu tak, že som mala interaktívnu tabuľu a malú prenosnú klávesnicu s touchpadom. Mohla som byť stále pri žiakoch a keď som potrebovala niečo prepnúť na tabuli, vôbec som k nej nemusela chodiť.
Hovorí sa, že žiaci vyrastajúci v tejto dobe budú robiť povolania, ktoré dnes ešte ani neexistujú. Ako ich na to učitelia môžu pripraviť?
Existujú mnohé zoznamy, čo by žiaci mali vedieť a čo už nebude dôležité. Ale to neznamená, že škola ako taká stráca zmysel, práve naopak. Podľa mňa je dôležité učiť okrem tradičných predmetov, ktoré prinášajú všeobecný rozhľad, aj také hodnoty a zručnosti, ktoré nie sú síce špecifické pre daný odbor, ale dávajú možnosť žiakom ľudsky rásť. Čo sa týka tradičných predmetov, myslím, že sa mnohé budú v budúcnosti spájať. Príkladom môže byť študijný program z mojej katedry - Biomedicínska informatika, kde možno vidieť už len v názve 3 tradičné odbory. Myslím, že žiaci budú musieť ovládať aj to, ako sa učiť, ako kriticky a tvorivo myslieť, ako pracovať v tíme, ako sa postaviť k problémom a ako ich riešiť. Podľa mňa bude dôležité učiť žiakov napr. aj spravodlivosti, ľudskosti, láskavosti, všímavosti.
Máš skúsenosti aj s vyučovaním budúcich učiteľov a učiteliek informatiky na univerzite. Mnohí z nich sa však v školstve po doštudovaní nezamestnajú. Čím to je?
Každému asi napadnú peniaze, pretože programátor alebo vo všeobecnosti informatik v súkromnom sektore zarobí viac ako učiteľ informatiky. Podľa mňa ale rolu zohráva aj pedagogická prax. Niekedy sa stane, že budúci učiteľ(ka) zistí, že toto nechce robiť, pretože práca s deťmi/žiakmi/študentmi nie je jednoduchá. Chýba motivácia, učiteľ má napr. výchovné problémy so žiakmi a nevie ich riešiť. A keď učiteľovi chýba motivácia, stráca sa pocit, že robím nejaké poslanie, prestanem sa tešiť do práce, neposúvam sa profesijne vpred… a potom je to už len krôčik od toho, aby som si povedala, že na to nemám nervy a radšej pôjdem robiť niečo iné. Ďalším faktorom je aj prístup riaditeľov, pre ktorých je informatika menejcenný predmet, ktorý môže učiť hocikto, a tak ani nemajú záujem zamestnať informatika, keď predsa informatika je na dopĺňanie učiteľského úväzku.
Myslím, že motivácia učiteľa je kľúčová. Pamätám si, že keď som medzi kolegami povedala, že by som chcela podať grantový projekt na robotov, všetci kolegovia ma odhovárali, že je to strata času a nikomu nikdy projekt neprešiel. Pre mňa to bola motivácia, a hoci s malou dušičkou, predsa som projekt podala a bol úspešný v plnej finančnej sume. Bolo to veľké víťazstvo a z robotov sme sa so žiakmi veľmi tešili.
Ty máš aprobáciu z informatiky, no na Slovensku je množstvo učiteľov a učiteliek, ktorí informatiku učia napriek tomu, že ju nemajú vyštudovanú, pretože ju nemá kto učiť. Čo môžu takíto učitelia urobiť pre to, aby žiakom a žiačkam sprostredkovali potrebné zručnosti a vedomosti?
V prvom rade patrí takýmto učiteľom veľká poklona za ich odvahu. Najmä tým, ktorí tento predmet berú poctivo, zháňajú si materiály, vzdelávajú sa, učia sa často spolu so žiakmi. Jednou z možností je vyštudovať informatiku ako ďalší aprobačný predmet a počas štúdia zbierať materiály a skúsenosti. Ďalšou možnosťou je spájať sa s rôznymi kolegami, napríklad informatikmi, digitálnymi koordinátormi a pozorovať ich, čo robia, z kade čerpajú námety. Najčastejším problémom medzi takýmito “neinformatikmi” je práve programovanie, toho sa mnohí boja dokonca natoľko, že ho vôbec nevyučujú. V Učíme s Hardvérom sa zameriavame práve na túto oblasť a snažíme sa ju vysvetliť od základov a ukázať, akú radosť dokáže priniesť programovanie. Pretože z vlastnej skúsenosti viem, že mnohé témy z informatiky žiakov bavia, informatika je často veľmi obľúbený predmet, ale ak učiteľ chce ešte viac, napr. aby žiaci od radosti výskali, tak programovanie (napr. s micro:bitmi) je zaručený úspech.
V Učíme s Hardvérom máme pomerne bohaté skúsenosti aj s takýmito učiteľmi a mnohí nám dávajú spätnú väzbu, že programovanie zrazu nie je také náročné, dokonca ich baví a baví aj ich žiakov.
V rámci tvojej práce v Učíme s Hardvérom sa stretávaš s množstvom inšpiratívnych učiteľov a učiteliek, čo majú z tvojho pohľadu spoločné?
Títo učitelia majú chuť na sebe pracovať, posúvať sa vpred a robia to pre svojich žiakov. Keď počúvam ich príbehy, vidím, ako im záleží na žiakoch, na ich budúcnosti, na ich vedomostiach. Môže to znieť možno až poeticky - ale oni sú so žiakmi v dobrom i zlom. Pri úspechoch sa s nimi tešia a pri pádoch pri nich stoja a snažia sa, aby ten pád bolel čo najmenej a zároveň, aby sa z neho čo najviac poučili. Pomáhajú svojim žiakom vstávať. Učia ich pozrieť sa problému do očí.
Dnes, bohužiaľ, pre mnohých žiakov je škola jediným bezpečným prostredím. A musíme žiakom ukázať aj to dobro, ktoré sa vo svete nachádza. Sama si pamätám, keď mi jeden žiak cestou na súťaž povedal: “Toto je najďalej, kde som v živote bol.” V tom čase sme boli na vlakovej stanici v Bratislave a on sa za 15 rokov nedostal ďalej ako 200 km. Niekedy si ako učitelia možno ani neuvedomujeme, čo žiakom prinášame a ako im meníme svet.
Práve inšpiratívni učitelia sú hnacím motorom nášho školstva. A dovolím si povedať, že nielen školstva, ale aj Učíme s Hardvérom. A patrí im za to obrovská vďaka.
Nika Kvaššayová vyštudovala učiteľstvo informatiky a anglického jazyka a literatúry v Banskej Bystrici, doktorát z učiteľstva informatiky (PaedDr.) a Teórie vyučovania informatiky (PhD.) získala v Nitre, pracuje na Žilinskej univerzite a v Učíme s Hardvérom. Jej srdcovou záležitosťou sú BBC micro:bity, ktorým sa ako špecialistka na vzdelávanie venuje v rámci videokurzov či pracovných listov. Svoje nápady často čerpá priamo z praxe - zo základných alebo strednej školy, kde pôsobila ako učiteľka informatiky.
